Rozprávanie – čo je a aké má typy?

Čo je rozprávanie?

Jeho úlohou je teda sprostredkovať čitateľom dej daného diela a predstaviť fikčný svet. Rozprávač je zasa fiktívna osoba vytvorená autorom, ktorá opisuje priebeh deja.

Spôsob sprostredkovania ovplyvňuje pochopenie diela aj jeho neskoršiu interpretáciu, preto by mala byť konštrukcia rozprávača prispôsobená štýlu prozaického diela.

Najobľúbenejšie typy rozprávania v próze

V tradičnej typológii rozprávania sa najčastejšie rozlišujú 3 typy, ktoré sa od seba líšia použitou gramatickou formou:

• ich-forma,
• ty-forma,
• er-forma.

V závislosti od zvoleného druhu rozprávania môže mať rozprávajúca osoba väčšie alebo menšie vedomosti o udalostiach a niekedy môže byť aj jednou z postáv románu.

Ich-forma

Čitateľ tak získava prístup k emóciám, pocitom a myšlienkam postavy a môže sa ocitnúť priamo v centre udalostí, čo pri iných typoch rozprávania často chýba. Realita je však vždy predstavená subjektívne, bez možnosti nahliadnuť do myšlienok ostatných postáv.

Ich-forma sa najčastejšie objavuje v dielach, ktoré majú podobu pamätí alebo denníka, ale aj v spoločenských románoch, detektívkach, fantasy či iných žánroch.

V tejto forme rozprávania môže autor použiť prítomný čas („Vychádzam z domu a začínam sa obzerať okolo seba“) alebo minulý čas („Bol som taký unavený, že som po niekoľkých minútach zaspal“). Rozprávanie v prvej osobe v minulom čase nájdeme napríklad v románe Ženy Charlesa Bukowského, zatiaľ čo prítomný čas použila Suzanne Collinsová v diele Hry o život.

Ty-forma

Čitateľ sa tak zapája do deja, hoci nevie, kam smeruje, a zároveň nemá možnosť odhaliť emócie ostatných postáv.

Ide o najmenej používaný typ rozprávania, ktorý sa zvyčajne volí pri krátkych formách, napríklad poviedkach. Použil ho okrem iných Viktor Pelevin v diele Ontológia detstva.

Er-forma

Vďaka tomu je možné získať širší kontext – myšlienky postáv sa často sprostredkúvajú vo forme voľnej nepriamej reči a vedomosti rozprávača nemusia byť obmedzené na hlavného hrdinu.

Er-forma uľahčuje dynamizáciu deja a umožňuje náhle meniť miesto či čas udalostí s cieľom predstaviť prežívanie iných postáv. V takýchto románoch môže čitateľ spoznať osudy všetkých postáv a zároveň si od udalostí zachovať odstup, keďže prijíma iba vonkajšie svedectvo.

Autori pri er-forme používajú minulý čas, ako v detektívnom románe Vražda v Orient exprese Agathy Christieovej, alebo prítomný čas, ktorý vidíme v diele Wolf Hall Hilary Mantelovej.

Ako rozpoznať typy rozprávačov?

Okrem vyššie uvedených druhov rozprávania podľa osoby existujú aj iné typológie, v ktorých sa rozprávač klasifikuje na základe svojich vedomostí a funkcie, ktorú v románe plní. Čím sa tieto typy od seba líšia?

Rozprávač a jeho vedomosti

Podľa úrovne vedomostí naratívneho subjektu sa v prozaických dielach rozlišuje:

• vševediaci rozprávač – má neobmedzené vedomosti o udalostiach, pozná nevyslovené myšlienky všetkých postáv, pozná minulosť aj budúcnosť, komentuje udalosti a hodnotí ich (napr. Vojna a mier Leva Nikolajeviča Tolstého);
• obmedzený rozprávač – je spätý s jednou postavou alebo skupinou postáv, na ktoré sa jeho vedomosti obmedzujú (napr. 1984 Georgea Orwella).

Rozprávač a jeho úloha v románe

V závislosti od funkcie, ktorú rozprávajúca osoba v diele plní, možno rozlíšiť 3 typy rozprávačov:

• ich-formový rozprávač – aktívny účastník deja, ktorý rozpráva zo svojej perspektívy;
• personálny rozprávač – predstavuje príbeh očami jednej postavy, ktorá nie je naratívnym subjektom (napr. Pýcha a predsudok Jane Austenovej);
• autorský rozprávač – rozpráva z perspektívy komentátora alebo pozorovateľa, ktorý sa na udalostiach nezúčastňuje, ale komentuje ich (napr. Nad Niemnom Elizy Orzeszkowej).

Ďalšie druhy rozprávania

Okrem základných typov rozprávania existujú v prozaických textoch aj menej rozšírené formy, ktoré autori využívajú.

Zaujímavým postupom je napríklad behaviorálne rozprávanie, ktoré sa obmedzuje na predstavenie toho, čo možno pozorovať zvonka, bez prenikania do emócií hrdinu. Rozprávač teda objektívne opisuje gestá, repliky a správanie postáv. S takýmto štýlom sa stretneme napríklad v poviedke Slony ako biele kopce Ernesta Hemingwaya.

V niektorých románoch sa používa aj epistolárne rozprávanie, ktoré spočíva v uvádzaní listov, denníkov alebo iných dokumentov. Takýto text napísaný v prvej osobe potom sprevádza čitateľa dejom diela. Tento typ sa zvyčajne kombinuje s iným druhom rozprávania, napríklad v diele Utrpenie mladého Werthera od Goetheho.

Ďalším typom môže byť kolektívne rozprávanie, pri ktorom príbeh rozpráva kolektívny subjekt („my“), napríklad celá komunita alebo skupina postáv, nie jediný rozprávač. Tento typ rozprávania sa objavuje v diele My, deti zo stanice Zoo Christiane F.

Zaujímavou možnosťou je aj prúd vedomia, ktorý chaoticky zobrazuje vnútorné myšlienky a emócie hrdinu, často bez jasnej logiky a interpunkcie, aby zachytil prirodzený tok myslenia. Objavuje sa napríklad v cykle Hľadanie strateného času Marcela Prousta.

Ktorý typ rozprávania si vybrať?

Pri detektívnych románoch, v ktorých je potrebné predstaviť udalosti z rôznych perspektív, sa oplatí zvoliť vševediaceho rozprávača v tretej osobe. V spoločenských románoch, kde sú dôležitejšie emócie a myšlienky postáv, môže byť lepšou voľbou ich-forma alebo personálny rozprávač.

Spisovatelia si veľmi často nevyberajú jeden model rozprávania, ale kombinujú viacero typov v jednom diele, čím vytvárajú takzvané zmiešané rozprávanie, alebo používajú viacero rozprávačov. Tak možno oveľa jednoduchšie predstaviť príbeh z rôznych perspektív a zároveň si zachovať vlastný štýl.